Klasickou témou na rozhovor je počasie.Tých pár sekúnd vo výťahu sa dá stráviť komentovaním neskutočnej zimy/tepla,lamentovaním nad dažďom, prípadne suchom. Vďačnou témou sú prerábky bytov,pokazené kúrenie, netečúca voda. Občas sa vo výťahu dá aj politizovať. Jedenpán sa raz zasekol vo výťahu a na celé schodište vykrikoval, že za to môževtedajší premiér.
Ja bývam v sedemposchodovom panelákua väčšinu susedov poznám už od detstva. Preto tie rozhovory nie sú až takénepríjemné aké napríklad zažíva moja kamarátka z petržalského paneláku,kde sa susedia ani len nepoznajú. Rada spomínam na jedného suseda, ktorý sa mazakaždým vo výťahu opýta, či som už dokončila strednú školu (podotýkam, žeodvtedy som už obdržala aj vysokoškolský diplom). Ďalší pán ma volá „kočka“a s ním sa dá vo výťahu naozaj dobre posrandovať a pokecať- jeto jeden z mojich najobľúbenejších „spolucestujúcich“. Cesta so susedmi odnaproti sa stále zdákrátka, pretože si máme stále čo povedať.
No asi nikdy nezabudnem na cestu „smrti“so susedovým synom, ktorý v podstate v našom dome nežije, chodí tamlen na návštevy, takže sa s ním nedá praktizovať ani slušný susedský„small-talk“. Stáli sme s bratom na prízemí a prišiel „on“. Neviem,možno bol divný tlak vo vzduchu alebo to vyvolala prítomnosť môjho brata.Z ničoho nič mi prišlo strašne smiešne. A výťah eštev nedohľadne. Predstavila som si tú strastiplnú cestu, keďže spomínanýčlovek išiel na najvyššie poschodie a my o jedno po ním. Nastúpilisme. Snažila som sa udržať vážnu tvár, no akonáhle sa mi stretli očis bratovými, nebolo cesty späť. Hanba-nehanba, vybuchla som do smiechu,brat so mnou. Chlapík nechápal, čo sa deje, pretože medzi nami nepadlo anijedno slovo. Prerehotali sme celú cestu a odvtedy, keď ho náhodoustretnem, snažím sa nepozrieť mu do očí, lebo by som sa asi prepadla po zem.