Príbehy zo života učiteľského

Keď som nastúpila učiť angličtinu na základnú školu, mala som dve možnosti. Začať ako pravá "sekera" a aplikovať tvrdé pohľady, výkriky typu "TICHOOOO!" a "Nevyrušuj!!!" alebo sa snažiť o "priateľský a ústretový prístup, však sú to predsa deti...". Zvolila som druhú možnosť. Naivka. Deti to bolo akurát v prvom ročníku ("Dooobreee raaaaano, paaaaaniiii uuuučiteľkaaaaaa.") Neskôr to už boli prefíkané malé šelmy, snaživí bonzáci, predčasne vyspelé osoby s makeupom a v tangonohavičkách, ale aj ukecaní a úprimní adolescenti. Prehrýzať sa s nimi učivom bolo niekedy nad ľudské sily, môj priateľský prístup zlyhával zakaždým, keď Paťko pozeral neprítomne cez okno, Monika a Bianka si po stýkrát poslali lístoček so správou, kde sa s kým bozkávali, alebo keď Majo naschvál provokoval najnervóznejšieho spolužiaka v triede. Vtedy sa moje predsavzatia nekričať a nebúchať do stola rúcali ako domček z karát. Keďže nemám od prírody hlas opernej divy, musela som celú svoju zlosť vložiť do jediného, výstižného pokriku, ktorý by všetci zaregistrovali a skľudnili sa. Nebola som príliš kreatívna, tak som skončila pri výkriku tak prostom- "HEJ!!!!!" Ale ten bol naozaj vydarený a stále fungoval. Okrem toho som sa naučila trieskať po katedre pingpongovou raketou, občas hodiť kriedu "do pléna" alebo počastovať žiakov ironicko-sarkastickými poznámkami, ktorým možno nie vždy celkom rozumeli, ale hlavná vec, že mne sa uľavilo. No musím povedať, že vtipných príbehov som zažila naozaj dosť. Prváčka Cynthia (nie, nie je to krycie meno, naozaj sa tak volá) prišla jedného dňa s kompletným makeupom na svojej tváričke a doma si nikto nič nevšimol. Jej spolužiak zas objavil silné tužiace výhody sirupovej vody, a preto sa rozhodol, že si ju bude aplikovať na vlasy priamo počas vyučovacej hodiny. Ale ani takí deviataci neboli na zahodenie. Banda pätnásťročných chalanov, ktorí si pod stolom naznačovali svoje "parametre" a oboznamovali ma so svojimi víkendovými "degustáciami". Mojou favorizovanou však bola trieda zložená asi iba z 15 žiakov, z ktorých ani jeden nemal jednotku zo správania. Našťastie sa mi u nich ušlo len zopár hodín zastupovania, ale nemali problém vypýtať si odo mňa radu týkajúcu sa použitia prezervatívu pri sexe (však osveta musí byť) alebo aj oheň na diskotéke (!). Učenie mi vôbec nechýba, veríte tomu? Chýbajú mi však tie príbehy, tváre "mojich" detí, ich problémy a zážitky. Našťastie som s niektorými stále v kontakte a ostávam v obraze a niekedy aj v nemom úžase...